Alexander Vinokurov – Kontroverzná legenda, ktorá vedela vždy prekvapiť

Články

zdroj: twitter.com/astanateam

Pripravili sme si pre vás seriál článkov o legendách svetovej cyklistiky. Prvý, na koho sme sa zamerali, je kazašský fenomén Alexander Vinokurov.

Detstvo a cyklistické začiatky

Alexander Vinokurov sa narodil 16. septembra 1973 rodičom Nikolajovi a Raise v dedinke Biškul na severe Kazachstanu, ktorý bol v tom čase súčasťou Sovietskeho zväzu. Nik v jeho rodine nemal k športu blízko. Otec bol elektrikár, mama pracovala na miestnom oddelení štatistického úradu. „Bol normálne dieťa. Nebol vysoký, ale zdravý. Nevychovávali sme ho nijak prísne. Stále opakoval, že sa chce stať manažérom,“ zaspomínal si pred rokmi jeho otec.

„Do štvrtej triedy nosil okuliare. Potom, keď sa začal venovať športu, jeho zrak sa zlepšil,“ doplnila mama Raisa. Malý Alexander v sebe objavil cyklistickú vášeň v 11 rokoch. O tri roky neskôr bolo jasné, že sa chce tomuto krásnemu športu venovať naplno. Rozhodol sa ísť na športovú internátnu školu do vtedajšej metropoly Alma-Aty, kde strávil päť rokov. Nasledovala dvojročná povinná vojenská služba a po nej už nestálo ceste za športovou kariérou nič v ceste.

Alexander Vinokurov (štvrtý zľava) v cyklistických začiatkoch

Prvé úspechy na amatérskej úrovni

Kazachstan vyhlásil v decembri 1991 nezávislosť a Vinokurovova kariéra tak odštartovala vo farbách kazašského národného tímu. Po prvý raz na seba výraznejšie upozornil tretím miestom na Regio-Tour 1993, v ďalších sezónach ovládol napr. dve etapy na Tour of Ecuador 1995 a stal sa celkovým víťazom Tour of Slovenia 1996. V rovnakom roku finišoval na olympiáde v Atlante na 53. mieste.

Prelomový bol v jeho živote rok 1997. „Vino“, ako ho všetci volali, sa oženil a spolu s Andrejom Mizurovom bol vybratý športovým riaditeľom tímu Agrigel-La Creuse Gillesom Masom na skúšku do Európy. Stal sa súčasťou amatérskeho celku EC Saint-Étienne Loire, čím sa začala písať úspešná kapitola jeho pôsobenia na „starom kontinente“.

V priebehu jedinej sezóny na amatérskej úrovni nazbieral Vinokurov desať víťazstiev. V 24 rokoch preto dostal možnosť posunúť sa o level vyššie. Vincent Lavenu, tímový šéf AG2R (vtedy Casino-AG2R), mu ponúkol dvojročnú zmluvu, na ktorú kazašský talent, samozrejme, prikývol.

v začiatkoch „veľkej kariéry“ kariéry

Z AG2R do Telekomu a olympijská medaila

Počas dvoch rokov v AG2R na seba Kazach upozornil prvenstvom na Critérium du Dauphiné Libéré (1999), niekoľkými celkovými víťazstvami na menších „etapákoch“ či etapovými víťazstvami. Na Tour de France 1999 si odkrútil debut v rámci Grand Tours a trojtýždňové dobrodružstvo zakončil na 35. pozícii.

Pred sezónou 2000 posilnil nemecký Team Telekom s dvojicou špičkových Nemcov Janom Ulrichom a Andreasom Klödenom. Na Tour de France skončil na 15. mieste, keď pracoval ako domestik práve pre lídra tímu Ulricha. Ten skončil druhý za neskôr diskvalifikovaným Američanom Lancom Armstrongom. Obrovskú silu demonštrovali jazdci Telekomu na olympiáde v Sydney – prvý Ulrich, druhý Vinokurov, tretí Klöden.

O rok neskôr sa na „Starej dáme“ zopakovala situácia, keď musel „Vino“ pracovať pre Ulricha. Ten bol znova druhý, zatiaľ čo kazašský univerzál skončil 16. Ročník 2002 musel pre zranenie z Tour de Suisse vynechať.

Nová doba v Telekome

V sezónach 2003 – 2005 sa pomery v nemeckom tíme od základov zmenili, na čom mal leví podiel práve Vinokurov. A odchod Ulricha, ktorý si v roku 2003 odskočil do tímu Coast. Kazašský cyklista bol v ideálnom veku, ovládol Paríž-Nice i Tour de Suisse, a tak šiel na Tour de France ako líder Telekomu. Ohuroval útočným štýlom jazdenia, vyhral horskú deviatu etapu, no konzistentnejšie jazdiaci Armstrong a Ulrich skončili celkovo pred ním a musel sa uspokojiť s tretím miestom.

Krátky zostrih deviatej etapy:

V roku 2004 sa zopakoval scenár spred 24 mesiacov, keď prišlo zranenie na Tour de Suisse, ktoré ho obralo o možnosť zabojovať o víťazstvo na francúzskych cestách. Náplasťou mu bol čiastočne aspoň bronz z časovky na jesenných MS v talianskej Verone.

Azda najpamätnejšia bola v podaní Vinokurova Tour de France 2005. Na jar vyhral monument Liège-Bastogne-Liège, podľa vlastných slov bol v top forme, a tak sa odmietol zmieriť vo Francúzsku s rolou pomocníka do Telekomu navrátivšieho Ulricha. Útočil na vlastnú päsť, ukazoval ohromnú silu, ale jeho ataky „dolepovali“ okrem Armstronga či Taliana Ivana Bassa aj jeho tímoví kolegovia Ulrich s Klödenom! Pri takomto rozložení síl nemal nárok na úspech.

Napriek tomu vošiel do dejín. Vyhral jednu z kráľovských etáp (11.) a zároveň z úniku záverečnú 21. s cieľom na Champs-Élysées. Odvtedy sa takýto kúsok nepodaril nikomu a vždy sa rozhodovalo v špurte pelotónu. Navyše, počas etapy získal bonifikačné sekundy na prémii, ktoré v kombinácii s tými z cieľa (hoci boli inak pre dážď zastavené časomiery a náskok úniku sa do celkovej klasifikácie nepočítal) znamenali posun na celkové piate miesto pred Američana Leviho Leipheimera.

Víťazstvo v záverečnej etape:

Odchod z Telekomu, kazašský tím, doping a koniec

„Vino“ chcel byť líder, čo viedlo k prestupu do tímu Liberty Seguros-Würth. Keď sa však prevalil známy dopingový škandál Operácia Puerto, riaditeľ bol zatknutý a španielsky celok sa začal rozpadať. Do hry vtedy vstúpili veľké kazašské firmy, ktoré sa krachujúceho tímu ujali a premenovali ho na Astanu. Tú však UCI na Tour nepustila.

Šanca prišla až na Vuelte, ktorú po víťazstvách hladný Kazach ovládol. Pridal aj tri etapové prvenstvá (8., 9., 20.) a zakrátko si na MS v rakúskom Salzburgu zopakoval dva roky starý časovkársky bronz.

O dobré meno prišiel na bláznivej Tour de France 2007. Prvýkrát sa na nej predstavil v drese Astany, v piatej etape však spadol a v ďalších dňoch trpel. V etape č. 13, časovke, senzačne deklasoval konkurenciu, o dva dni zvíťazil aj v pyrenejskej etape, no dopingová kontrola odhalila nepovolenú krvnú transfúziu. Z pretekov odstúpil okrem neho na žiadosť organizátorov aj zvyšok tímu a rodák z Biškulu dostal od zamestnávateľa „padáka“. Nasledoval ročný zákaz činnosti, po ktorom zdrvený oznámil ukončenie kariéry.

Dominantný triumf v 15. etape, po ktorej bol vylúčený:

Návrat orámovaný nečakanými úspechmi

„Milujem cyklistiku. Chcem sa vrátiť, pretože nechcem ukončiť kariéru takýmto spôsobom. Cítim, že môžem ešte raz vyhrať veľké preteky,“ vyhlásil v roku 2008 v belgickej televízii. Športový arbitrážny súd však prehodnotil jednoročný zákaz a zvýšil ho na štandardný dvojročný, k čomu predtým nedošlo len vďaka oznámeniu o ukončení kariéry.

Návrat sa preto konal až v auguste 2009. V drese Astany, ktorá mu dala druhú šancu. Na jar 2010 dobyl nečakane po druhý raz monumentálnu klasiku Liège-Bastogne-Liège. Vo Francúzsku bol persona non grata, preto sa rozhodol v roku 2010 prvýkrát absolvovať Giro d’Italia. „Nehovorím o víťazstve, ale určite si aspoň na jeden deň oblečiem ružový dres,“ sľúbil. Podarilo sa, udržal si ho päť dní a napokon skončil celkovo šiesty. Môže sa tak pýšiť tým, že jazdil v drese lídra na všetkých troch Grand Tours.

Posledný kilometer na Liège-Bastogne-Liège 2010:

Napokon sa mohol vrátiť po troch rokoch aj na Tour de France, kde pracoval pre Španiela Alberta Contadora a obsadil 15. priečku. Nebol by to „Vino“, keby aj sám nepredviedol niečo magické. Po sólo útoku na malom stúpaní zvíťazil v 13. etape.

Zostrih 13. etapy:

Druhý koniec, olympijské zlato a definitívny odchod do dôchodku

Pri páde v deviatej etape Tour de France 2011 si zlomil pravú stehennú kosť a v reakcii na toto nešťastie oznámil, že s cyklistikou končí. Nečakane rýchle zotavovanie však spôsobilo, že si všetko rozmyslel a rozhodol sa pokračovať i v sezóne 2012. Opäť išiel na Tour de France, opäť sa snažil útočiť na etapové triumfy, ale neúspešne.

Len o týždeň neskôr šokoval ziskom zlatej medaily na olympiáde v Londýne, keď prešpurtoval svojho spojenca z úniku Kolumbijčana Rigoberta Urána. „Je to neuveriteľné. Po Tour de France som bol trochu vyčerpaný, no na olympiádu som musel ísť. Ak by som zostal v hlavnej skupine, v šprinte by som nemal šancu,“ vravel po pretekoch.

Zlatý olympijský záver:

Ovenčený najjagavejším kovom spod piatich kruhov cítil, že sa jeho športové poslanie naplnilo. Úplne posledné preteky, ktoré už sám považoval za bezvýznamné, boli Clásica de San Sebastián menej než tri týždne po londýnskom zázraku.

Posledný škandál a súčasnosť

V septembri 2012 sa rozhodol venovať svoj bicykel, na ktorom triumfoval v Londýne, do dražby. Víťazná ponuka bola 243-tisíc amerických dolárov. Peniaze išli na pomoc s liečbou piatich vážne chorých detí. „Ten bicykel mi priniesol šťastie a teraz môžem pomôcť mladým Kazachom v núdzi jeho predajom. Dúfam, že sa niektorí z nich stanú šampiónmi. Nie nevyhnutne v športe, ale vo svojom živote. Musia byť silní a bojovať. Vtedy vyhrajú!“ vysvetlil vtedy pohnútky vedúce k aukcii.

Ani po definitívnom ukončení kariéry sa legendárny cyklista nedočkal úplného pokoja. Dlhšie bol vyšetrovaný pre údajné podplatenie Rusa Alexandra Kolobneva, ktorý ho mal nechať zvíťaziť na spomínanom Liège-Bastogne-Liège 2010. Nekonečné „ťahanice“ sa skončili očistením Vinokurova vlani v novembri.

Dnes si plní Alexander Vinokurov detský sen, ktorý neustále opakoval otcovi. Stal sa generálnym manažérom. Tímu Astana, v ktorom prežil toľko vzostupov i pádov. V súkromí žije spokojne s manželkou Svetlanou, synmi Kirillom a Nikolajom a dcérou Irinou. Aby nevyšiel z cviku, naďalej aktívne športuje a vlani sa stal majstrom sveta v Ironmanovi v kategórii od 45 do 49 rokov. Súťaž pozostávala z 1,9 km dlhého plaveckého úseku, 90 km na bicykli a polmaratónu (21,2 km).

Zdieľaj článok:

Mohlo by vás zaujímať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.