Kto ukončil v roku 2018 profesionálnu kariéru?

Zdieľaj článok:

Väčšina pelotónu sa už pripravuje na novú sezónu, no niektorí sa rozhodli s pretekaním prestať. Či už kvôli veku alebo osobným dôvodom. Prinášame vám niekoľko veľkých mien, ktoré už neuvidíme pretekať na navyššej úrovni.

Michael Kolář (Slovensko, 25 rokov)

Zdroj: twitter.com/PezCycling

Pred sezónou sme ani len netušili, že jeden zo štyroch členov World Tour tímu Bora-Hansgrohe ukončí kariéru. Kolář so závodením prestal ihneď po zisku bronzu na národných majstrovstvách v júni. V rokoch 2012 a 2013 pôsobil v tíme Dukla Trencin Trek, kde získal víťazstvá na pretekoch Banja Luka Belgrade I alebo Košice – Miškovec. V roku 2014 si ho vyhliadol tím Tinkoff, kde o rok prestúpili bratia Saganovci. Michael sa tak stal spoľahlivým domestikom a pomocníkom pre nášho najlepšieho cyklistu. Spoločne tak prešiel aj do celku Bora na začiatku sezóny 2017. Na Majstrovstvách sveta v Dohe 2016 odviedol výbornú robotu pri výhre Petra Sagana, keďže v posledných kilometroch pracoval na čele zriedeného pelotónu a aj vďaka nemu sa poradilo dostihnúť únik. Podľa jeho slov bol jedným z dôvodov odchodu nesplnenie svojich ambícií v pelotóne a fakt, že závodenie ho už nenaplňovalo. Taktiež nebol úplne spokojný so svojou pozíciu v tíme, kde bol šprintérskym domestikom. Rodák z Prahy sa však chce v cyklistike pohybovať aj naďalej a využiť svoje skúsenosti v oblasti sponzoringu.

Simon Gerrans (Austrália, 38 rokov)

Simon Gerrans v drese austrálskeho majstra v službách Orica-GreenEDGE pri víťazstve na Miláno- San Remo. Zdroj: twitter.com/MitcheltonSCOTT

Počet víťazstiev: 33
Austrálčan má na konte dve víťazstva z monumentálnych klasík. Ide o Miláno – San Remo z roku 2012 a Liège–Bastogne–Liège z roku 2014. Na Tour de France získal dve etapové vavríny a v roku 2013 bol držiteľom žltého dresu počas dvoch etapách. Na domácom podniku Tour Down Under štyrikrát vyhral líderský dres.

Počiatky kariéry rodáka z Melbourne siahajú do roku 2004 v portugalskom celku Carvalhelhos – Boavista. Následne sa dostal do celku AG2R. Do World Tour tímu zavítal prvýkrát v roku 2010, išlo o Sky Procycling.  V britskom zoskupení sa mu však veľmi nedarilo, získal tam iba jedno víťazstvo v Dánsku. Po dvoch sezónach tak prešiel do austrálskeho celku Orica, kde pomáhal novovznikutému tímu zbierať prvé víťazstvá. V roku 2018 prestúpil do stajne BMC, kde aj ukončil kariéru. Zanechal za sebou silnú stopu a patril k najlepším austrálskym jazdcom svojej doby. Svoje skúsenosti využil aj na klasikárskych cestách v Montreale alebo Francúzsku. Jeho víťazstvo v San Reme patrí k najpamätnejším momentom jeho kariéry. Na prvom monumetne sezóny sa dostal do trojčlenného úniku, kde boli Vincenzo Nibali a majster klasík Fabian Cancellara. Tí ušli na kopci Poggio a udržali sa na čele v strhujúcom finiši pred šprintujúcim pelotónom. Gerrans si našiel dobrú pozíciu za legendárnym Švajčiarom a v poslendných metroch predviedol najlepší špurt. Na najstaršom monumene Liège–Bastogne–Liège v roku 2014 mal najsilnejší finiš a porazil Alejandra Valverdeho a Michala Kwiatkowskeho.

Záver Miláno – San Remo z roku 2012:

Damiano Cunego  (Taliansko, 37 rokov)

Počet víťazstiev: 44
Cunegovi sa najviac darilo v rodnom Taliansku. Tam exceloval na domácih podnikoch. V roku 2004 získal celkové víťazstvo na Giro d’Italia. Tento titul sa však niesol so sporom s tímovým kolegom Gilbertom Simonim, ktorý skončil druhý. Preto sa vtedy veľmi nepozeralo na dôležitosť Cunegovho víťazstva. To nemení nič na tom, že ide o jeho jediný triumf na pretekoch Grand Tour. Na španielskej Vuelte získal v roku 2009 dve etapy. Na ďalších mimoriadne prestížnych pretekoch Okolo Lombardie vyhral až trikrát a v historickom rebríčku sa tak zaradil na ôsme miesto. Ardénsku klasiku Amstel Gold Race si podmanil v roku 2008.

zdroj: twitter.com/ammattipyoraily

S profi-cyklistikou začal v roku 2002 v talianskom tíme Saeco Macchine per Caffé. Potom si prešiel niekoľko rokov na nižšej pro-kontinentálnej scéne, až kým jeho tím Lampre nebol pridaný do najvyššej ligy World Tour. V tomto tíme tak ostal až do roku 2014. Posledné štyri roky hájil farby domáceho pro-kontinentálneho tímu Nippo-Vini Fantini. Nikdy už nedokokázal napodobiť svoj úspech z roku 2004, aj keď v prvej desiatke na Gire sa ocitol ešte trikrát. Na Tour de France zaznamenal svoj najlepší výsledok v ročníku 2011. Tam skončil na celkovom šiestom mieste. Viac sa však sústredil na kratšie a prudšie stúpania a stal sa uznávaným klasikárom v Ardénach alebo na talianskych jednorazovkách.

Sylvain Chavanel (Francúszko, 39 rokov)

Počet víťazstiev: 45
Pravdepodobne každý francúzsky cyklista sníva minimálne o etapovom triumfe na Tour de France. Chavanelovi sa to podarilo dokonca trikrát. Z etapového vavrínu na najslávnejších pretekoch sa prvýkrát tešil v roku 2008, keď porazil krajan Roya v 19. etape. V roku 2010 vyhral dve etapy, keď sa mu zadarilo z úspešného úniku. Žltý dres mal na sebe počas dvoch dní. Na „Starej Dáme“ štartoval celkovo 18-krát, čo ho radí na čelo historiských tabuliek v počte štartov. Totožné číslo mu svieti pri počte štartov na Paríž – Nice, kde získal tri etapy. Rodák z Châtellerault bol predovšetkým silný tempár a často si naskakoval do únikov. Okrem iného patril aj k francúzskej časovkárskej špičke, titul národného šampióna v tejto disciplíne získal šesťkrát. Ostatné úspechy zbieral hlavne na domácich cestách. Spomenúť môžeme štyri celkové víťazstvá na Tour du Poitou Charentes alebo triumf na GP Ouest-France. Chavanel ovládal aj jazdu na klasikárskom teréne, veď dvakrát opanoval jarné preteky Tri dni de Panne a tešil sa na klasikách Dwars door Vlaanderen alebo Brabantskom šípe. Na kockách toho mohol povedať aj o niečo viac, najbližšie k veľkému víťazstvu bol v roku 2011. Vtedy skončil na monumente Okolo Flámska na druhom mieste za Belgičanom Nickom Nuyensom.

zdroj: twitter.com/quickstepteam

Do profesionálneho kolotoča vstúpil v roku 2000 v tíme Bonjour. Potom preskočil do francúzskeho celku Cofidis, v roku 2009 sa upísal Quick-Stepu. Tam pobudol až do konca sezóny 2013 a prešiel do projektu IAM Cycling. Posledné tri ročníky strávil v Direct Energie, kde aj ukončil kariéru.

Mathew Hayman (Austrália, 40 rokov)

zdroj: twitter.com/letouryorkshire

Počet víťazstiev: 3
Hayman dlhodobo patrí k uznávaným cyklistickým pomocníkom a na víťazstvá sa veľmi nesústredil. No keď už na neho prišiel rad, išlo o niečo veľkolepé. Jeho najväčší úspech je víťazstvo na najslávnejšej klasike Paríž – Roubaix z roku 2016. Na posvätnom velodróme v Roubaix porazil klasikársku legendu Toma Boonena a šokoval celý cyklistický svet.

Špecialista na kocky započal svoju kariéru v tíme Rabobank v roku 2000. Hayman  z holandského tímu sa v roku 2010 presunul do tímu Sky. Tam závodil štyri sezóny a v roku 2014 sa dostal do zostavy stajne Mitchelton-Scott (vtedy ešte s názvom Orica GreenEDGE). V drese austrálskeho tímu dokázal pri 17. účasti na Paríž – Roubaix dosiahnuť až na samotný vrchol. Celkovo má na konte tri víťazstvá z profesionálneho pelotónu. V roku 2011 vyhral jednodňové preteky Paris-Bourges a v sezóne 2005 ovládol celkové poradie na závode Sachsen-Tour. Hayman však cez zimu ešte úplne neoddychuje, svoj príbeh ukončí domácimi pretekmi Tour Down Under v januári.

Franco Pellizotti (Taliansko, 40 rokov)

Počet víťazstiev: 12
Talian sa špecializoval na vrchárske preteky. To preukázal na Giro d’Italia, keď v rokoch 2006, 2008 a 2009 vyhral tri etapy. V roku 2009 skončil na tomto podniku na celkovom treťom mieste. V tú istú sezóna si uchmatol titul pre najlepšieho vrchára na Tour de France. Tieto dva úspechy mu však boli odobrané kvôli nezrovnalostiam v biologickom pase. V krvi sa mu našli „podozrivé množstvá niektorých látok“ a bol mu udelený dvojročný zákaz pretekať.

zdroj: twitter.com/cyclingweekly

Pelizotti začal pretekať v tíme Alessio – Bianchi, potom prestúpil do Liquigasu. V talianskom celku bol až do spomínanej sezóny 2009. V roku 2012 sa na scénu vrátil a obliekol sa do dresu prokontinetnálneho tímu Androni – Giocattoli. V roku 2017 sa upísal celku Bahrain-Merida.

Igor Antón (Španielsko, 35 rokov)

Počet víťazstiev: 14

Antón je odchovancom baskickej školy a špecializoval sa na stúpania. Vďaka tomu dokázal vyhrať vrchárske etapy na Vuelte a Giro d’Italia. Jeho jediná víťazná etapa na talianskej Grand Tour finišovala na obávanom stúpaní Monte Zoncolan. Na Vuelte dokázal vyhrať celkovo štyri etapy v rokoch 2006, 2010 a 2011. V ročníku 2010 to mal dokonca výborne rozohrané v boji o celkový triumf, no pred červeným dresom ho zastavil ťažký pád. Od roku 2005 jazdil v baskickom tíme Euskaltel – Euskadi. Potom si obliekal dresy Movistaru a Dimension Data.

Antón na vrchole Zoncolan. Zdroj: twitter.com/amantes_cycling/

Filip Taragel (Slovensko, 26 rokov)

Zdroj: instagram.com/filip_taragel

Slovák pôsobil v tíme Dukla Banská Bystrica a tento rok ešte stihol získať víťazstvo na Grand Prix Chantal Biya na ceste. Išlo však o perspektívneho jazdca na dráhe. Svoju kariéru sa rozhodol ukončiť z viacerých dôvodov a v rôznych rozhovoroch dokázal popísať fungovanie slovenskej cyklistike, pričom sa nevyhol ani kritike. O jeho dôvodoch odchodu a trápeniach slovenskej cyklistiky sa dozviete viac v relácii Cyklopodcast, ktorej poskytol rozhovor.

Zdroj: velonews

 

 

 

 

 

Zdieľaj článok:

Mohlo by vás zaujímať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.