Maurice Garin – Prvý víťaz Tour de France, ktorého obhajoba je opradená legendami

Články
Maurice Garin

zdroj: wikipédia

Zdieľaj článok:

Dnes sa v rubrike o cyklistických legendách vrátime na úplný začiatok modernej éry. Vtedajšie preteky boli často bizarné a víťazstvá opradené legendami. Našu pozornosť si vyslúžil Francúz Maurice Garin.

Detstvo a amatérske začiatky

Maurice Garin sa narodil 3. marca 1871 v dedinke Arvier, ktorá sa nachádza vo frankofónnej časti severozápadného Talianska. Bol najstarším z piatich synov Maurica-Clémenta a Marie Teresy. Mal aj štyri sestry. Neskôr sa rodina presťahovala do Francúzska, kde najstarší syn pracoval ako kominár.

pohľad na rodný Arvier

V roku 1895 si s bratmi Francoisom a Césarom otvoril malý cyklistický obchodík v Roubaix. V tom čase už mal za sebou nejedny preteky. V roku 1893 sa tešil na Namur – Dinant – Givet v Belgicku i z premiérového víťazstva. Bol to jeden z impulzov začať sa venovať bicyklovaniu vážnejšie. Maurice si kúpil nový, ľahší bicykel a postupne sa zúčastňoval na ďalších a ďalších pretekoch.

Cesta k profesionálnemu jazdeniu

V rovnakom roku (1893) sa Garinovi nečakane otvorila cesta medzi profesionálov. Plánoval si zajazdiť na pretekoch v Avesnes-sur-Helpes, no po príchode na štart zistil, že reguly umožňujú iba účasť profesionálov. Bol sklamaný, no počkal kým všetci vyrazia a nikým nesledovaný sa rozhodol absolvovať rovnakú trať štartujúc s odstupom za pelotónom. Na prekvapenie všetkých sa postupne predral až na čelo!

V cieli boli diváci nadšení, mali svojho hrdinu, ale organizátori, držiac sa pravidiel, mu odmietli vyplatiť 150 frankov pre víťaza. Nový miláčik fanúšikov však nemusel zúfať. Tí sa totiž poskladali na odmenu a odovzdali mu dvojnásobnú sumu! Tesne po tomto bizarnom úspechu sa stal profesionálnym cyklistom.

Profesionálna kariéra pred vznikom prvej Grand Tour

Prvým profesionálnym víťazstvom bolo v roku 1893 to na 24-hodinovke v Paríži. Celý deň na bicykli však vydržal okrem Garina už iba jeden závodník. Mnohých ďalších „skolila“ nadmerná konzumácia červeného vína. Alkohol počas pretekov bol vtedy úplne bežnou vecou. V ďalších rokoch Francúz pridával rôzne víťazstvá. Z pohľadu modernej cyklistiky je určite najzaujímavejšie to na Paríž – Roubaix 1897, keďže táto klasika je dodnes jednou z kráľovských v kalendári.

Tento triumf vtedy obletel titulné stránky novín. Podľa dobových prameňov zvíťazil Maurice Garin na velodróme v Roubaix o dva metre pred Holanďanom Mathieuom Cordangom, ktorý sa k nemu na okruhoch nezadržateľne blížil, no stratu zapríčinenú pádom pri nájazde na štadión už nedokázal zmazať.

O rok neskôr vtedy elitný cyklista prvenstvo obhájil a uspel aj v martýriu, ktorým boli preteky Paríž – Brest – Paríž. Na cyklistov totiž čakalo 1208 km! Ako sa v roku 2004 zistilo, pri všetkých týchto víťazstvách mal Garin ešte taliansku štátnu príslušnosť a francúzskym občanom sa stal až v decembri 1901.

Maurice Garin s masérom a synom

Prvá Grand Tour uzrela svetlo sveta

V roku 1900 vznikol pod vplyvom politickej Dreyfusovej aféry nový denník L’Auto-Vélo. Založili ho odídenci z Le Vélo, ktorým sa nepáčilo, že sa vtedajší šéfredaktor Pierre Giffard staval na stránkach periodika za Alfreda Dreyfusa obvineného zo špionáže v prospech Nemecka. Šéfredaktorom L’Auto-Vélo sa stal výborný cyklista Henri Desgrange. Zakrátko prišlo k premenovaniu na L’Auto, keďže Giffard žaloval nový denník pre kopírovanie názvu.

L’Auto riešilo problém s nízkym predajom a vedúci cyklistickej sekcie Géo Lefévre na jednej schôdzi vedenia navrhol riešenie. Prísť s niečím novým. Usporiadať šesťdenné cestné preteky naprieč Francúzskom! Desgrange bol mierne skeptický, no finančný riaditeľ Victor Goddet sa pre túto myšlienku nadchol. „Vezmi si toľko peňazí, koľko potrebuješ,“ povedal vraj Lefévremu odovzdávajúc mu kľúč od trezoru.

Devätnásteho januára 1903 oznámil denník L’Auto usporiadanie premiérového ročníka Tour de France! Pôvodne mali preteky prebiehať päť týždňov – od 31. mája do 5. júla. Neskôr došlo k redukcii na 19 dní, keďže záujem cyklistov bol nízky. Desgrange navyše znížil štartovné z 20 frankov na 10, pričom ešte všetci dostali finančný príspevok 5 frankov a na odmeny vyčlenil vtedy astronomických 20-tisíc frankov. Napokon sa podarilo odštartovať 1. júla. Na dobrodružstvo s názvom Tour de France sa vydalo 60 odvážlivcov – profesionálov i amatérov. Čakalo na nich šesť etáp a celková dĺžka 2428 kilometrov!

záber zo štartu prvého ročníka

Prvý víťaz Maurice Garin

Maurice Garin nevyrazil na trať ako hlavný favorit. Za tých boli považovaní jeho krajan Hippolyte Aucouturier a Nemec Josef Fischer. Už počas prvej etapy vzdalo preteky 23 zo 60 cyklistov. Po dvoch tretinách, teda štvrtej etape, už bojovalo s nástrahami trate iba 24 mužov. Do cieľa na predmestí Paríža ich dorazilo 21, pričom všetkých prevalcoval taliansky rodák Garin – víťaz prvej, piatej i poslednej etapy, ktorý nosil celý čas na rukáve zelený pásik – vtedajšie označenie lídra.

Maurice Garin – víťaz prvej Tour (vpravo)

„Vyzeralo to ako monotónnych 2500 kilometrov. Ja som však na trase trpel. Bol som hladný, smädný, ospalý. Medzi Lyonom a Marseille som plakal,“ opisoval vtedy svoje muky historicky prvý víťaz dnes najslávnejších pretekov sveta.

Druhého v poradí Luciena Pothiera zdolal o takmer tri hodiny. Posledný z 21 hrdinov, ktorí dokončili Tour, bol Arséne Millocheau, ktorý došiel do cieľa so stratou 64 hodín a 47 minút! Obavy z neúspechu pretekov sa ukázali ako neopodstatnené. Na novučičkom velodróme v parížskom Parku princov, kde sa jazdili symbolické okruhu a prebiehalo slávnostné ukončenie, tiesnilo sa 20-tisíc platiacich divákov.

Zábery z Tour de France 1903:

A čo znamenala Tour de France pre konkurenčné denníky, ktorých rivalite vďačíme za jej vznik? L’Auto sa stalo lídrom na mediálnom trhu a je predchodcom dnes známeho denníka L’Équipe, Le Vélo v roku 1904 skrachovalo.

Garinova obhajoba a prvá diskvalifikácia v dejinách

O 12 mesiacov neskôr sa cyklisti zišli na štarte opäť a trať kopírovala úspešný prvý ročník. Boli to však úplne iné preteky, plné nenávisti a násilností. Desgrange sa obával, že ďalšie ročníky sa konať ani nebudú. Pred St. Etiénne napr. zhodili diváci na cestu stromy, aby pomohli svojmu favoritovi Antoinovi Faurému. Taliana Giovanniho Gerbiho dokonca zhodili z bicykla a surovo zbili.

Svoje si vytrpeli aj Maurice Garin a jeho brat César. Staršieho Maurica napríklad zasiahli do tváre kameňom. „Vyhrám Tour de France, ak nebudem zavraždený skôr, ako sa dostanem do Paríža,“ predniesol vtedy obhajca prvenstva. Podvádzali vo veľkom aj cyklisti. Deviati boli vylúčení v priebehu pretekov, lebo im pomáhali autá. Buď ich priamo viezli alebo ťahali.

Do cieľa napokon dorazil víťaz spred roka opäť na prvom mieste a opäť pred Pothierom. Neskôr však boli obaja diskvalifikovaní, rovnako ako tretí v poradí César Garin a Hippolyte Aucouturier. Víťazstvo bolo prisúdené Henrimu Cornetovi, no presné dôvody nie sú dodnes známe. Záznamy sa počas druhej svetovej vojny stratili, a ide tak skôr o tradované legendy. Hovorí sa o nedovolenej konzumácii jedla či dokonca Garinových presunoch vlakom!

Obrázkový medailón:

Jedno je isté, v decembri 1904 mu bol titul odňatý a dostal aj dvojročný zákaz činnosti. Hoci to znie neuveriteľne, bola to jediná diskvalifikácia až do roku 1999, keď na trati dominoval Američan Lance Armstrong.

Po ukončení kariéry

V čase víťazstva na TdF 1904 mal Maurice Garin 34 rokov a po dvojročnom dištanci sa už k profesionálnej cyklistike nevrátil. Na športovom dôchodku rozhodne nemal status národného hrdinu a športom si ani nezarobil na pokojné ničnerobenie. Prevádzkoval čerpaciu stanicu, médiá oňho nejavili záujem. Až po druhej svetovej vojne o ňom začalo byť opäť počuť. Založil si vlastný cyklistický tím a zúčastnil sa na oslavách 50. výročia Tour de France.

V starobe tomuto drobnému, len 162 cm vysokému, Francúzovi prestala slúžiť pamäť. Franco Cuaz, ktorý napísal jeho životopis, si spomína, že často blúdil mestom a domov dochádzal v sprievode polície. Zomrel 19. februára 1957 vo veku úctyhodných 85 rokov. Od roku 2003 nesie jeho meno ulica v obci Maubeuge. V rodnom Arvieri má pomník. Pochovaný je v Sallaumines aj s manželkou Desirée. Pred 16 rokmi umiestnili na jeho hrob dlažobnú kocku – trofej pre víťaza Paríž – Roubaix.

rodinná hrobka
Zdieľaj článok:

Mohlo by vás zaujímať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.