Dnes sme sa preniesli do 80. a 90. rokov, v ktorých bol jednou z najvýznamnejších postáv svetového pelotónu neprehliadnuteľný Miguel Induráin.
Detstvo a cyklistické začiatky
Miguel Induráin Larraya sa narodil 16. júla 1964 v dedinke Villava, dnes súčasti mesta Pamplona, v predhorí Pyrenejí do početnej rodiny. Sestry Isabel, María Dolores a María Asunción sa v športovom svete neangažovali, mladší brat Prudencio však išiel v jeho šľapajách. Rodina žila v skromných pomeroch, a tak bola Miguelova cesta k cyklistike tŕnistá.
Prvý bicykel, kúpený z druhej ruky, dostal ako desaťročný. Zakrátko mu ho ukradli a musel chodiť pomáhať otcovi na pole, aby si zarobil na nový. V tom čase ešte nebolo jasné, že sa chce tomuto športu venovať naplno. Skúšal aj beh, hod oštepom, futbal, basketbal.
Ako 14-ročný sa stal súčasťou lokálneho tímu CC Villavés, objavil v sebe cyklistickú vášeň a začal sa venovať pretekaniu na amatérskej úrovni. Práve vtedy, v roku 1978, vyhral Francúz Bernard Hinault Tour de France i Vueltu, čím Miguela výrazne inšpiroval. V 18 rokoch sa stal Induráin najmladším amatérskym majstrom Španielska v histórii a o jeho budúcnosti bolo rozhodnuté.
Prvé profesionálne roky
Na olympiáde v Los Angeles 1984 si odkrútil vtedy čerstvo 20-ročný Španiel debut na najvyššej úrovni. Do cieľa síce nedorazil, no mesiac po hrách podpísal svoj prvý profesionálny kontrakt. Stal sa súčasťou španielskeho tímu Reynolds – dnes známeho pod menom Movistar. Už o týždeň nato získal svoj prvý profesionálny etapový vavrín, keď bol najrýchlejší v časovke na Tour de l’Avenir.
Na Vuelte 1985 si dokonca nakrátko obliekol dres pre lídra pretekov! Nakoniec ju dokončil na 84. pozícii. Objavil sa aj na Tour de France (vtedy v kalendári za Vueltou, pozn. red.), ale odstúpil vo štvrtej etape. Podobne si počínal aj v nasledujúcej sezóne. Priemerné 92. miesto na španielskych cestách a predčasný koniec na francúzskych.
Dvojkombináciu Vuleta – Tour de France skúšal rodák z Villavy až do konca 80. rokov. Zaujímavosťou je, že nikdy nedokončil oba trojtýždňové „etapáky“. V rokoch 1987 – 1989 sa však karta obrátila. Predčasne odstupoval z Vuelty, zatiaľ čo cieľ v Paríži si nikdy ujsť nenechal. Najlepšie si počínal v edícii 1989. Už pred Tour naznačil svoje možnosti triumfom na týždňových pretekoch Paríž-Nice. Na samotnej „Starej dáme“ ovládol deviatu etapu a celkovo skončil na solídnej 17. priečke.
Premiérový etapový vavrín na Tour de France:
Prelomový rok 1990 a premiérový úspech na Tour
Začiatok 90. rokov znamenal nielen zmenu názvu tímu Reynolds na Banesto, ale aj rázny nástup neprehliadnuteľného Španiela, ktorý patril s výškou 186 cm a váhou 76 kg medzi skutočných obrov cyklistického pelotónu. Opäť dobyl Paríž-Nice, bol siedmy na jarnej Vuelte a na Tour sa premiérovo vtesnal do top 10, ktorú uzatváral. A nebyť faktu, že bol v role domestika svojho krajana Pedra Delgada, bol by zaiste vyššie. Pridal aj prvenstvo v ťažkej 16. etape.
Víťazná 16. etapa:
V roku 1991 už nemohla byť stúpajúca výkonnosť Induráina prehliadaná a na Grand Tours bol lídrom svojho celku. Na jar na Vuelte mal premiérovo zaútočiť na celkové víťazstvo, ale jeden muž bol počas troch týždňov silnejší. Jeho krajan Melchon Mauri mu nadelil bez ôsmich sekúnd tri minúty a odsunul ho na i tak skvelý strieborný stupienok.
Na Tour de France favoritom číslo jeden rozhodne nebol. Odborníci ho označovali za príliš robustného na to, aby mohol držať v horách krok s drobnými súpermi ľahšími o 10 – 20 kíl a očakával sa skôr úspech Američana Grega LeMonda. Dlho im priebeh pretekov dával za pravdu, ale v 13. etape na ikonickom Tourmalete dovtedajší líder LeMond stuhol, stratil vyše sedem minút. „Big Mig“, ako volali rodáka z Villavy, šiel do žltého dresu, ktorý si udržal až do Paríža. Na augustových MS v nemeckom Stuttgarte získal v pretekoch s hromadným štartom bronz.
Úspešné útoky na zriedkavé double
V ďalších rokoch sa rozhodol urastený Španiel upustiť od dovtedajšej rutiny a jeho každoročná dvojkombinácia Grand Tours sa zmenila z Vuelta – Tour de France na Giro d’Italia – Tour de France. Bol to zásah do čierneho. Na talianskych cestách nadelil pri svojej premiére v ročníku 1992 druhému domácemu Claudiovi Chiappuccimu vyše päť minúť a zvíťazil. Vo Francúzsku si títo dvaja poradie na čele zopakovali, náskok víťaza bol len o necelú minútu tenší. Takéto double dosiahol predtým naposledy v roku 1975 jeho idol Hinault.
Veci, ktoré fungujú, netreba meniť. Povedal si to i španielsky fenomén, ktorý v sezóne 1993 zostal verný osvedčenému programu a, čuduj sa svete, znova ovládol španielsky aj francúzsky trojtýždňový „etapák“. Na Gire úspešne odolal Lotyšovi Piotrovi Ugrumovovi, na Tour deklasoval konkurenciu na čele s Tonim Romingerom zo Švajčiarska.
Vyrovnanie rekordu, titul majstra sveta
S jedlom rastie chuť a „Big Mig“ sa rozhodol, že zaútočí na taliansko-francúzske double po tretí raz. Ak by to dokázal, stal by sa druhým trojnásobným držiteľom tohto cenného úspechu po Eddym Merckxovi z Belgicka. Sen sa rozplynul už v Taliansku. Villavský rodák skončil tretí, keď ho zdolali Rus Jevgenij Berzin a domáci Marco Pantani. Vo Francúzsku povesť favorita potvrdil a konkurenciu deklasoval o vyše päť minút.
Miguel Induráin deklasuje konkurenciu v časovkárskej deviatej etape TdF 1994:
V roku 1995 stavil Induráin všetko na jednu kartu. Z Grand Tours zaradil do svojho prgramu len Tour de France. Ziskom piateho žltého dresu by vyrovnal na čele historických tabuliek Francúzov Jacquesa Anquetila s Bernardom Hinaultom a Belgičana Eddyho Merckxa. Navyše sa mohol stať prvým jazdcom, ktorý zvíťazí päťkrát za sebou. Podarilo sa. V ôsmej etape, ktorou bola jeho parádna časovka jednotlivcov, sa dostal na čelo a do cieľa v Paríži si vybudoval náskok štyri a pol minúty.
Na MS 1995 v kolumbijskej Duitame si vtedy 31-ročný Španiel zaumienil zaútočiť na dve zlaté medaily. V časovke misiu splnil, keď odsunul na striebornú pozíciu svojho krajana Abrahama Olana. O štyri dni neskôr sa však Olanovi podarila v pretekoch s hromadným štartom odveta.
Zvláštny rok 1996 a koniec
Induráin bol stále v najlepšom veku a v hlave mal jediné – šiesty titul na Tour de France. Išiel na ňu ako víťaz pretekov Critérium du Dauphiné. Od začiatku však trpel. Bojoval s bronchitídou, čo si v siedmej etape vybralo svoju daň. „Na Cormet de Roselend som začal cítiť čudný pocit v nohách, ale skupina nešla rýchlo, tak som si to nevšímal. Dokonca som si predstavoval, že na stúpaní Arcs (cieľové stúpanie, pozn. red.) zaútočím,“ vravel po etape, v ktorej napokon po zrýchlení najlepších stratil tri minúty. Napokon trojtýždňové martýrium zvládol, ale skončil 11. vyše 14 minút za dánskym víťazom Bjarnem Riisom.
Na letnej olympiáde v Atlante sa po 64 rokoch vrátila do programu individuálna časovka a na jej štarte nechýbal ani skúsený Španiel. Pre svoju vlasť dokázal vybojovať zlatú medailu, po pretekoch však o veľkej radosti nemohla byť ani reč. „Pre každého cyklistu je vrcholom kariéry víťazstvo na Tour de France. Olympijský titul je čisto symbolická záležitosť,“ vravel po pretekoch, keď sa ho pýtali, či by vymenil zlatú medailu za šiesty titul z Tour.
#OnThisDay in #Atlanta1996 spanish cycling legend #MiguelIndurain 🇪🇸 won his only #Gold 🥇 at the #Olympics in the individual time trial event 🚴♂️, when professionals cyclists competed for the first timepic.twitter.com/IfgteHQbWW
— Olympic Trivia (@TriviaOlympics) July 31, 2018
V septembri ho jeho tím dotlačil k tomu, aby sa po piatich rokoch vrátil na Vueltu. Jediná Grand Tour, víťazstvo na ktorej mu unikalo, mu nevyšla. Pred 13. etapou bol síce celkovo tretí, no v stúpaní na Mirador del Fito stratil kontakt s najlepšími a z pretekov odstúpil. Málokomu by vtedy napadlo, že to bola bodka za jeho kariérou.
Ponuka na zmenu tímu a koniec
Vzťahy medzi Induráinom a jeho tímom Banesto boli v posledných mesiacoch spolupráce naštrbené a bolo jasné, že po sezóne 1996 si bude hľadať nový angažmán. Dostal ponuku od tímu ONCE no napokon 1. januára oznámil, že s profesionálnou cyklistikou končí.
„Toto je dlho a starostlivo zvažované rozhodnutie. Fyzicky ešte mám na to, aby som po šiesty raz vyhral Tour. Už začiatkom roka 1996 som sa však rozhodol, že je čas odísť a že to skúsim naposledy. Keď sa mi to nepodarilo, usúdil som, že olympiáda bude perfektný spôsob rozlúčky. Každý rok je pre mňa ťažší, športu som obetoval dosť času. Moja rodina čaká,“ predniesol pred novinármi v hoteli v Pamplone.
Miguel Induráin je po vymazaní úspechov Američana Lanca Armstronga dodnes jedným z kvarteta päťnásobných víťazov Tour, jediným, ktorému sa to podarilo v sérii. Double Giro – Tour vyhrali okrem neho iba spomínaní Francúzi Jacques Anquetil s Bernardom Hinaultom, Taliani Fausto Coppi a Marco Pantani, Belgičan Eddy Merckx a Ír Stephen Roche.
Po ukončení kariéry sa utiahol jeden z najlepších cyklistov histórie do ústrania, kde sa cítil vždy najlepšie. Skromný, ba až hanblivý velikán dnes žije striedavo v Pamplone a na Malorke s manželkou Marisou, s ktorou má tri deti. Vlani v novembri na seba upozornil štartom na pretekoch horských cyklistov v Maroku vo veku 55 rokov. Nevyhýba sa ani rôznym cykloturistickým podujatiam (na snímke dole s fanúšikmi na akcii Mallorca312).
Congratulations to cycling friend @MMelissatarver – smashing the climbs in @Mallorca312 and bumping into this guy #miguelIndurain #Mallorca312 pic.twitter.com/SiyEaflgA3
— Richmond Cycles (@richmondcycles) April 27, 2019
